PRVÝ TOHTOROČNÝ…

Ohník v piecke príjemné hrial. Odrazy zlatých plamienkov veselo poskakovali po stenách domčeka, ktorý sme si prenajali na víkend. Sálavé teplo mi zohrievalo spomienky a unášalo ma späť k letným dňom. Vzduch za oknom bol ostrý ako britva. Zavše ma striaslo, keď som sa odvážila vystrčiť hlavu z dverí. Preto som to nerobila často. Naša chalúpka sa mi páčila. Bola malá, no útulná, s mäkkým gaučom a nízkymi oknami, cez ktoré sa dalo poľahky sledovať svet na dvore. Neviem prečo sem nechodíme častejšie. „Ozaj prečo?“ Spýtavo som sa pozrela na Tinu. Zamyslene ma pohladila po hlave, ani len nezdvihla oči od výkresov. Zasa niečo kreslí. A bude kresliť aj najbližšie hodiny. „Nudaaa…“ s povzdychom som oprela hlavu o parapetnú dosku. Keby sa tu ukázali aspoň susedove mačky. Alebo tá šibnutá veverica so strapatým chvostom. Veľmi dobre som však vedela, že po poslednom incidente k nám tak skoro nikto nezavíta. „Musím popracovať na sebaovládaní,“ pomyslela som si predtým, ako ma premohlo zívanie. Bolo príjemné len tak leňošiť.

Za oknom odrazu čosi preletelo. Čo to? Nečakaný pohyb ma vytrhol z polospánku. Napnutá ako struna som čakala na ďalší. Nič. To je divné, asi sa mi len niečo zazdalo. Zviezla som sa do pôvodnej polohy. Švih. Popred sklenenú výplň okna preletela biela šmuha. Teraz som si už bola stopercentne istá, že sa mi to len nezdá. Vyskočila som ako zmyslov zbavená a prevrhla pri tom pohár so štetcami. „Hej, dávaj pozor!“ vykríkla Tina. Aspoň som konečne mala jej plnú pozornosť. „Pozri, pozri, pozri! “ Volala som nástojčivo. „Pozri von oknom!“

„Niečo tam lieta!“ 

„Dobre, len sa prosím ťa ukľudni, lebo ma z teba porazí.“ Tina rázne odhrnula záclonu a ustarostene vykukla cez okno. Čakala som, že od neho v panike uskočí, zastrie všetky okenice, zatarasí dvere… že spolu prečkáme v bezpečí tmavého domu, kým nepríde pomoc. Namiesto toho sa jej tvár rozžiarila širokánskym úsmevom a oči zasvietili radosťou. Niečo mi nesedelo. Čo sa to deje? Pozerala som raz na ňu, raz na to biele čudo za oknom. Pripomínalo biele rozstrapatené pierka. Sedela som vedľa nej s vyvalenými očami a nechápavo krútila hlavou. 

„To prišiel Martin na bielom koni!“ zvýskla Tina a letela k dverám. Na koni? Veď kone nemajú pierka. Kone majú srsť. Nedávalo mi to zmysel. Pravdou je, že veľa vecí z jej sveta mi nedáva zmysel. Ale už som sa odnaučila čudovať. Hodnú chvíľu som toho Martina aj s koňom hľadala po dvore. Nazrela som do stodoly, nič. Ku grilu, ani tam nebol. Nebol ani v záhrade, ani za plotom. Nebol na strome, ani pod ním. Na streche, ani za domom. Zvláštne. Nepoplietla sa? Alebo… nedoplietol to ten Martin? Dlho som si s ním však hlavu nelámala. Pierok v ovzduší pribúdalo. Fííí! Veď to vyzerá akoby vzlietol celý kurín bielych sliepok. Mala som chuť ich ponaháňať. Ale sliepok, rovnako ako Martina a jeho koňa nikde nebolo. Nevymýšľa si to Tina? Neprášil niekto v susedstve periny? Strapaté pierka poletovali po dvore a vírili sa v divokom tanci rozdúchané vetrom. Pribúdalo ich a boli čoraz väčšie. Za chvíľu cez ne nedovidím na dvere chalupy. Ako môžu chutiť? Napadlo mi vystrčiť jazyk. Dopadli mi naň dva biele chuchvalce. Brrr, aké sú studené. A zvláštne chutia. Vlastne… nechutia nijako. Akú chuť bude mať ďalšia? A ďalšia… Pobehovala som po dvore s hlavou zdvihnutou k oblohe a jazykom vystrčeným do sveta. Po chvíli mi celkom stŕpla šija a od zimy aj jazyk. Striaslo ma. Zazrela som Tinu ako vychádza z domu zababušená do veľkej červenej vetrovky. Vyzerala ako nafúknutý červený paplón. Smiešne. Stále som nepochopila, prečo sa ľudia navliekajú do tých prazvláštnych úborov… Dobre, uznávam, tiež nosím biele ponožky, ale to nie celkom mojou vinou. Narodila som sa tak.

Zamyslene som sa dívala dole na svoje nohy keď odrazu bum! Na chrbte sa mi rozprskla veľká biela guľa. „Utekaj, ty leňochod!“ Volala Tina a v dlaniach už mala pripravenú ďalšiu dávku pierok. Takže sa ideme hrať. Hurá! Naštartovala som svoju super rýchlosť a trielila cez dvor až k plotu a naspať. Vpravo, vľavo, prešmyčka, hop! Šikovne som sa vyhla tým bielym čudám, ktoré po mne hádzala a bleskovo zaradila spiatočku. To je sranda! Ani som si nevšimla, že pierok pod mojimi nohami pribúda. Vytvárali mäkučký  koberec, do ktorého sa bola radosť zabárať. Toľko kotrmelcov som neurobila hádam ani v lete na tráve. Paráda!

„Poď, ideme spraviť anjela!“ zakričala Tina a natešene sa v tej svojej smiešnej vetrovke hodila na zem. Rozpažila ruky a začala nimi mávať ako vták. Na bieloskvúcom koberci pod ňou vznikala silueta anjela s krídlami. „Jeeej, to je krása!“ pribehla som k nej a od samej radosti som jej vybozkávala celú tvar. „Fuuuj, prestaň prestaň,“ prskala. Zadychčané sme ostali ležať horeznačky. Ani jedna z nás si doteraz nevšimla, že sa súmrak premenil na večer. Z atramentového neba nad nami sa sypali tisícky pierok. Keď sme na chvíľu prižmúrili oči a zabudli na svet okolo, bolo to akoby sme v kozmickej lodi leteli v ústrety miliónom hviezd. Stále mi však nešlo do hlavy, odkiaľ sa berie toľko sliepok. Tina akoby mi čítala myšlienky. „Vieš Suri, toto je sneh. Prvý tohtoročný. A vlastne aj tvoj prvý, ty šteniatko.“

„Na Martina začína Perinbaba svoje prípravy na zimu. Práši periny, ktoré boli celé leto odložené v kúte, aby nám nimi robila radosť až do jari. A to som ti ešte nehovorila  o sánkovačke, stavaní snehuliakov a o Vianociach. Ale všetko po poriadku…“

Autor: Tina Minor