Príbehy Mily. Príbeh 1: Stretnutie

Tak, a po pol roku som opäť na Slovensku. Zo slnečnej jesene v Barcelone sa mi ani veľmi nechcelo odchádzať, ale maminu päťdesiatku si predsa nemôžem nechať ujsť. Tešila som sa, aj keď som vedela, čo ma čaká.

V 28 rokoch si u nás v mestečku totiž môžete byť istí otázkami týkajúcimi sa vydaja alebo detí. „Prišla si sama?“, „Našla si si tam už niekoho?, „Kedy nám predstavíš nejakého Carlosa alebo Dominga?“ Viem, že to nikto nemyslí zle, ale už ma nebaví na ne odpovedať. Prečo sa ma nikto nespýta napríklad na prácu? Nie je to, že som sa z radovej predavačky v obchode, ktorá ledva rozumela po španielsky, vypracovala na pozíciu v centrále firmy, viac ako nejaký chlap? Nuž, pre našich doma nie. A ak mám byť úprimná, vlastne ani pre mňa. Mám Španielov rada, ale ako frajeri nič moc. Jeden sa ukázal ako totálny mačo, ktorý si myslí, že muži sú viac ako ženy, ďalší rád popiskoval na pekné dievčatá, no a ten tretí bol umelec, v reálnom živote úplne nepoužiteľný. To bolo pred trištvrte rokom a odvtedy nič. O ružové okuliare čo sa týka lásky som však neprišla. Stále sa vidím v budúcnosti šťastná a spokojná, s tým pravým mužom práve pre mňa. „Len keby sa už objavil…“ povzdychla som si v duchu. Vtedy som ešte netušila, že sa mi môj vysnívaný príbeh už o pár dní začne plniť pred očami.

 „Kami, nezabudni, že dnes idete aj s Deniskou ku kaderníčke!“ pripomína mi mama o dva dni neskôr. No jasné, na segru sa dá spoľahnúť, že niečo také ako vlasy nepodcení. Kaderníčku prišiel do práce čakať jej nový priateľ a zaľúbenci si dávali svoje city dosť jasne najavo. Sestre sa to zdalo milé, akí sú ešte mladí a pobláznení. Doma ju čakal jej Duško, tak som sa nedivila. Vo mne to skôr prehĺbilo pocity osamelosti z predošlých dní. 

Odprevadila som Deni k autu, ale domov som chcela ísť pešo. Potrebovala som si prevetrať hlavu. Keď som uvidela svetlá večierky, ktorá fungovala ešte v mojom detstve, zamierila som tam po nejakú dobrotu. Slovenské sladkosti sú totiž pre mňa doslova balzamom na dušu – Kávenky, Horalky, Lina… ale najradšej mám Milu a po nej som aj siahla. Išla som zaplatiť, keď som za sebou začula hlas. „Ale aké prekvapko. Tak Mila má stále rada Milu!“ Jediný, kto ma takto volal, bol môj spolužiak zo strednej Adam. Otočila som sa a naozaj tam stál on. Moja tínedžerská láska, hoci nikdy medzi nami nič nebolo. Roky mu pridali na príťažlivosti, z chlapca sa stal muž, aj keď oči mal stále rovnako veselé. Z obchodu sme vyšli spolu a nakoniec ma odprevadil až domov. Zrazu sa začal usmievať a hovorí: „Počuj, tvoja mamka klope na okno, asi ťa na niečo potrebuje. Ale nešla by si so mnou niekedy vyvenčiť Bruna? Pokecáme viac.“ Moja odpoveď bola úplne jasná.

Mamina oslava vyšla skvele. Už mi ani nevadilo, že som na nej bola sama. V hlave som mala stretnutie s Adamom, na ktoré som sa tešila čím ďalej, tým viac. Také motýle v bruchu ako pri ňom som už dlho nemala. Prešli sme sa spolu po lese a rozprávali sa o všetkom možnom. Adam pracoval v autodoprave – mal na starosti objednávky a všetkých kamionistov v ich firme. „A ako sa má Saška?“ neodpustila som si otázku na jeho lásku zo strednej školy. „Dobre, ide sa vydávať. Nie ako ja, ešte stále bez frajerky.“ Presne to som chcela počuť. O milostný trojuholník som veru nemala záujem. „Ja som na tom rovnako, Španieli sú super, ale ako frajeri tragédia.“ Porozprávala som mu o sebe viac a on sa tešil z toho, ako sa mi tam darí. Dokonca sa ponúkol, že ma na druhý deň odvezie na letisko.

Keď sme sa blížili k letisku, Adam zrazu začal byť nejaký mĺkvy. Odprevadil ma až do odletovej haly a nastal čas sa rozlúčiť. „Ďakujem ti za zvezenie, fakt mi to pomohlo. Hádam sa uvidíme, keď prídem zase na Slovensko,“ naklonila som sa, aby som ho pobozkala na líce, ale ani neviem ako, zrazu sme sa dotkli perami. Adam mi chytil tvár do dlaní a bozkával ma ďalej. Dúfala som, že sa niečo také stane. „Chcem ťa vidieť skôr ako o pol roka, Mila. Čo s tým spravíme?“ spýtal sa ma. „Barcelona je krásne miesto, a hlavne na jar. Keď budeš mať chuť, príď. Mám doma gauč pre hostí,“ odpovedala som s úsmevom. Ešte raz sme sa pobozkali, a potom som už naozaj musela ísť. Celý let som sa usmievala, nemohla som si pomôcť. A keď som si po prílete zapla telefón, čakala ma v ňom správa: „Čo tak víkend o dva týždne?“ Nad odpoveďou som nemusela dlho premýšľať. „Môže byť! Tvoja Mila.“

Páčil sa vám príbeh Mily? Pokračovanie nájdete TU