Príbehy Mily. Príbeh 2: Vyznanie

Publikované dňa 26. januára 2021

Tak takýto zlý deň som už dlho nemala. Ani sa nemôžem vyžalovať svojej polovičke. On je totiž na Slovensku a ja v Španielsku. Keď chcete niekoho objať, tak skrátka telefón, skype ani mail či SMS nepomôžu. Aj tak vyzerá vzťah na diaľku.

Blížilo sa každoročné stretnutie konateľov firmy. Dala som si obzvlášť záležať na prezentácii pre moju šéfku. Ako na potvoru som jej poslala pracovnú verziu. Prišla na to našťastie ešte pred začiatkom. Hneď som jej poslala finál a vypustila som to z hlavy. „Takýto amaterizmus sa ti už dúfam nikdy nepodarí. Na čo si myslela, keď si mi to posielala?“ vyčítala mi neskôr v telefóne. Je pravda, že hlavu som mala plnú Adama, ale nič hrozné sa predsa nestalo. Na nálade mi to však nepridalo.

Na ďalší deň to vyzeralo, že pani Smola si u mňa predplatila pobyt. Och nie, čo ma ešte čaká? prebleslo mi v hlave, keď som márne hľadala svoje auto. Nevšimla som si večer značku zákazu parkovania, a tak ma odtiahli. V kancelárii som sa navyše musela dívať celý deň na namosúrenú tvár kolegyne, ktorá sa po tisícikrát rozišla so svojím milencom. Dúfala som, že mi náladu zdvihne aspoň pokec s Adamom, mojou tajnou láskou ešte zo strednej, dnes mojím oficiálnym priateľom.

Boli sme spolu šťastní už niekoľko mesiacov – jediným háčikom bola vzdialenosť. Videli sme sa každé dva týždne – raz som prišla ja za ním, inokedy on za mnou. Občas sa stalo, že priletel už cez týždeň, a ja som si nemohla zobrať voľno. Adamovi to neprekážalo, objavoval okolie, a keď som sa vracala z práce, čakala ma večera a opis jeho dobrodružstiev. Tieto návraty k niekomu som začala milovať. Bola som zamilovaná a na nose som mala ružové okuliare. Vďaka Adamovi sa mi všetko zdalo krásne.

 

 „Vieš si predstaviť, že by si tu žil?“ spýtala som sa Adama raz pri jedle. Odpoveď som tušila. Nevedel. Po španielsky sa nikdy neučil, na Slovensku mal rodinu, s ktorou mal výborný vzťah, a prácu, ktorá ho bavila. Začínal od nuly a práve vďaka nemu sa začalo firme výraznejšie dariť. Bol dohodnutý s majiteľom, že ešte aspoň niekoľko rokov ostane, a za to dostával k výplate aj percentá zo zisku. Chápala som ho. Tiež som začínala od piky a len pomaly som sa posúvala hore.

„A čo ty, vrátila by si sa na Slovensko?“ opätoval mi otázku. Nuž, v podstate som niekde vnútri cítila, že sa asi vrátim – keď to ozaj bude stáť za to. Lenže ako niečo takéto poviete mužovi, s ktorým ste zatiaľ iba pár mesiacov? Veď mi ešte ani nepovedal, že ma ľúbi. Možno som preňho len spestrenie a milá spomienka na tínedžerské roky. Srdce mi síce hovorilo niečo iné, ale poslúchla som hlavu a niečo len tak nezáväzne zamrmlala.

Kolegyne mi môj vzťah v dobrom závideli a občas ma aj podpichli. „Kamila, veď ty si šťastná žena. S frajerom si, len keď chceš, a keď ti už lezie na nervy, posadíš ho do lietadla a adiós!“ Pre mňa však boli najhoršie práve tie prvé dni po Adamovom odlete. Opäť prázdny byt aj prázdna posteľ. Tak ako dnes.

Domov som prišla unavená. Dala som si horúci kúpeľ a relaxovala. Medzitým mi volal Adam, telefón som však nepočula. Späť som sa mu nedovolala ani ja. V noci som nemohla zaspať. Rozmýšľala som nad naším vzťahom. Bolo nám spolu skvele, ale kilometre medzi nami mi už začínali liezť na nervy. Uvedomovala som si, že s Adamom sa poznáme vlastne len z tej peknej stránky. Nikdy sme ani nemali čas sa pohádať. Zo skúsenosti som vedela, že to skrátka nie je normálny vzťah, ale len príjemné úlety do našej spoločnej krajiny. Predtým mi to neprekážalo, no teraz som ho naozaj chcela mať pri sebe, chcela som sa mu vyžalovať, ale on nikde. Čo je to za vzťah, keď nemôžeme byť spolu, keď to potrebujeme? Nakoniec som si povedala, že Adamovi na ďalší deň zavolám a zistím, ako to vidí on.

Ešte predtým ma však prekvapila suseda, ktorá mi prebrala balíček od kuriéra. „Fíha, veď narodeniny mám až o týždeň,“ začudovala som sa. Vnútri ma čakal veľmi príjemný šok. Balíček bol plný oblátok Mila aj s odkazom od Adama: „Ľúbim ťa, moja Mila.“ Bolo to prvýkrát, čo mi vyznal lásku. Sedela som nad balíčkom a do očí sa mi tlačili slzy. Ešte viac som chcela byť v tejto chvíli s ním. Vytočila som opäť jeho číslo, a tentoraz sa ozval. „Veľmi si ma potešil, ale teraz mi je ešte smutnejšie, že nie sme spolu,“ povedala som. „Tak príď domov, natrvalo, Mila, prosím. Nie je fér chcieť to od teba – viem, koľko si sa nadrela, aby si sa dostala tam, kde si. Ale ja ti to vynahradím, sľubujem. Kúpim ti všetky Mily na svete!“ Rozosmiala som sa a vo svojom vnútri som hneď cítila, že to je to, čo chcem. O tri mesiace som si pobalila posledné veci, rozlúčila sa s mestom pohľadom zo svojho prenajatého bytu a zavrela za sebou dvere. Cestou na letisko som vyťukala sms. „O pár hodín sa vidíme. Tvoja Mila.“

 

Páčil sa vám príbeh Mily? Pokračovanie nájdete TU