Príbehy Mily. Príbeh 3: Zásnuby

Publikované dňa 26. januára 2021

Rýchle zatváranie notebooku, tajné esemesky či volania, čudné odchody. Asi nie som jediná žena, ktorej hneď príde na um jedno slovo – nevera. Ani neviem ako, ocitla som sa v tejto realite aj ja.

„Či vôbec na nejaký výlet pôjdeme?“ pýtala som sa nešťastne svojej sestry Deni, keď som jej opisovala situáciu z posledných dní. Čakal nás totiž romantický pobyt v kaštieli. Romantický! Toto slovo mi teraz znelo v ušiach naozaj čudne. Náš vzťah je momentálne všelijaký, ale romantický určite nie. „Prosím ťa, Kami, neblbni,“ utešovala ma Deni. „Adam nie je ten typ, čo podvádza. Okrem toho, už mám kúpené šaty na vašu svadbu, tak aký rozchod!? Ale neberte sa príliš narýchlo, lebo tri kilá musím dať dole,“ snažila sa zľahčiť situáciu. Aj ona však nakoniec uznala, že niektoré veci boli trochu zvláštne. 

Adam skrátka nebol taký ako inokedy. Dvaja naši známi sa v tom čase rozišli a smutné správy chodia v trojici. Začala som mať pocit, že záver bude patriť nám dvom. Prvýkrát som si to všimla, keď som náhle vošla do izby a on rýchlo zaklapol počítač. Vraj sa ma zľakol. Odvtedy si dával pozor. Predtým sme robili na počítači vedľa seba, teraz sa vraj lepšie sústredí sám. Alebo si vypínal zvonenie na telefóne, ktorý niekedy ani nedvihol. Minule sa mi podarilo zbadať meno volajúceho – Jaro. O nikom s takýmto menom Adam nikdy nehovoril. „Adam, kto je Jaro?“ spýtala som sa na rovinu. „Jaro? To je kolega z práce. Riešime teraz taký zložitý projekt, preto mi častejšie volá.“ Čo už môže byť také zložité v autodoprave, pomyslela som si, ale bola som ticho. Trochu ma to upokojilo, no nie celkom.

O pár dní, deň pred naším odchodom, som stretla spolužiačku zo strednej, ktorá teraz robí v Adamovej firme asistentku riaditeľovi. Nenápadne som sa jej spýtala na kolegu Jara. „Takého vo firme nemáme, a pokiaľ viem, ani medzi externistami, Aďo asi spomínal nejaké iné meno,“ znela jej odpoveď. A bolo to jasné. Zrazu sa mi začalo všetko spájať. Nevedela som, čo mám robiť. Bolo mi do plaču, cítila som sklamanie a hnev. Kvôli nemu som sa pred rokom vrátila z Barcelony na Slovensko, a nikdy som to neľutovala. Takýmto koncom vzťahu by som však určite nebola nadšená. Bola som naozaj taká naivná? Nahovárala som si jeho lásku a pozerala na celý náš vzťah cez ružové okuliare?

Adam bol celý večer čudný, ja som tiež veľa nenahovorila. Skôr zo zvyku ako pre snahu sa mu zavďačiť som začala pripravovať jeho obľúbené cestoviny. Pritom sa niekoľkokrát nenápadne vytratil telefonovať. „Je to hotové, poď si dať,“ povedala som bez nadšenia. On však len z chodby zakričal, že si na chvíľu odskočí. Ostala som ako obarená.

Vrátil sa až o dve hodiny. „Kde si bol tak dlho, prosím ťa? Tie cestoviny už nebudú stáť za nič. Neviem, načo som ich robila,“ povedala som dosť ostro, lebo už som toho vážne mala plné zuby. „Kamarátovi sa vybila batéria na aute, tak som mu doniesol káble. No a potom ma nechcel pustiť len tak, že musím ísť aspoň na kávu. Prepáč,“ vysvetľoval a vôbec nevyzeral, že ho to mrzí. Nuž, dobre. Rozhodla som sa, že ho na výlete pekne vyspovedám – spýtam sa na Jara, telefonáty, všetko… a ak to nebude vedieť poriadne vysvetliť, tak sa domov nevrátime ako pár.

Ráno sme vyrazili. Ubytovanie opäť nesklamalo a v slnečných lúčoch vyzeralo celé prostredie ešte malebnejšie. Adam navrhol, aby sme išli na nejakú túru, kým svieti slnko. Cestou sme sa kochali prostredím. Vybral trocha náročnejšiu trasu, a tak som sa po hodine chcela vrátiť späť. On však trval na tom, nech prejdeme aspoň kúsok. Oplatilo sa, pretože výhľad z kopca bol nádherný.

Adam vybral z ruksaka dve Mily a jednu mi podal. Rýchlo som ju odbalila. „Čo je toto?“ začudovala som sa. Vnútri nebola oblátka, ale škatuľka, a vyzeralo to, že dobrota je až v nej. Otvorila som ju a ostala som ako prikovaná. Bol v nej ukrytý diamantový prsteň. Adam si zrazu predo mňa pokľakol a chytil ma za ruku: „Milujem ťa, Mila, vezmeš si ma?“ spýtal sa. Ničomu som nerozumela. Svadba? „Áno,“ odpovedala som a objala ho. „Ale len ak mi povieš, kto je Jaro.“

Porozprával mi všetko cestou dolu. Zrazu mi bolo jasné, prečo sa správal tak podozrivo. Výber prsteňa konzultoval s mojou sestrou. „Jaro je vlastne Denisa,“ smial sa. „Prežívala ten prsteň, akoby ho vyberala pre seba.“ Tak preto tie tajnosti s počítačom či vypnutý zvuk na telefóne. Navyše, prsteň bol pripravený na prevzatie až včera večer. Všetko to do seba zapadlo. Stále som však tomu nemohla uveriť. Cez moje ružové okuliare som vždy snívala o mužovi, s ktorým budem šťastná. Ale takéto dramaticko-romantické zásnuby, aké sa mi odohrali pred očami, som veru nevidela ani v nich.

 

Páčil sa vám príbeh Mily? Pokračovanie nájdete TU.